zo zbierky Diabolské balady

Vezmi so sebou, poondiata skaza,

skurvený svet a dievča v náručí.

Darmo mi kňaz o odpustení kázal,

desatororáz som sa odučil,

klaňať sa tebe - rozum pavúčí.

Do svojich sietí si ma stále chytal,

kým moja duša, týmto svetom bitá,

cítila iba tvoje reťaze.

Dievčenská láska vie byť dôležitá,

no teraz prepáč - ďalej nevládzem.

Prietržou mračien pretrhnutá hrádza.

Myšlienok rieka hlavu umučí.

Keby som, blázon, na jej súcit sádzal,

už by som dušu bohu poručil.

Zastav sa, slnko, zlatý kotúčik.

Len tvoje svetlo v svojom srdci vítam.

Raz, možno, bude moja duša sýta.

Keď budú platiť iné peniaze.

Rieka sa síce vráti do koryta,

no teraz prepáč - ďalej nevládzem.

Prečo ma rozum neustále zrádza?

Myšlienka na smrť. Iskra v zraku, či

pekelná pec? A usedavá sadza,

keď komín tebou zrazu zahučí.

Nasaď si naspäť ten svoj klobúčik.

Tvoj účes, dievča, za srdce ma chytá.

Ty maj môj rozum. Dobre viem, že si tam.

Láska je silná - slabosť - to ja viem.

Oheň sa z pece na tento svet pýta,

no teraz prepáč - ďalej nevládzem.

Dovoľ mi, duša, moja zanovitá,

iba raz usnúť. Možno uzdraví ťa

a prijme príbeh, ktorý spriada Zem,

belasé Nebo v mojom obraze

o ktorom neviem. Čo v sprievode gitár

len znie. Bola si nerozumne spitá,

no teraz prepáč - ďalej nevládzem.